Jeho výkrik znelo neľudský. Bol asi dvadsať rokov a sedel na nemocničnom lôžku. Ženy jeho manželky boli obopnuté okolo seba, keď sa snažila šeptať slová komfortu, snažila sa zastaviť neustále živočíšne výkriky. Bola tam, povedala mu – nikdy by ho neopustila. Oženil sa menej ako rok.
Podľa všetkého to nehoda motocykla nebola jeho chybou.
Iný vodič ho práve nevidel. Ale jeho zranenia mozgu sa nestarali, ktorých chybou to bolo. Práve tam bol, po zvyšok svojho života, zmiasť akékoľvek nádeje, ktoré mal mladý človek kedysi držal za svoju budúcnosť.
Väčšina ľudí nevidí túto stránku života. Je to pohodlnejšie ignorovať. Môžeme pochopiť, že každý niekedy bolí, a dokonca aj to, že smrť nakoniec príde pre každého. Ale čo s tým?
Zmyslom náhodných udalostí
A čo zdanlivo náhodné udalosti, ktoré nielen zrania, nie len zabíjajte, ale roztrhajte kúsky toho, kto sme, a nechajte roztrhané zvyšky bojovať s tým, čo sa stalo? Ako máme urobiť akýkoľvek zmysel pre potrebu vesmíru paralyzovať jasnú mladú ženu, dať chorobu pohlcujúcej mozog začínajúcemu sa vedcovi alebo spôsobiť, že dieťa navždy stratí malé kroky, ktoré urobili pri učení sa hovoriť ?
V časoch choroby sa veľa ľudí obráti na vieru a modlitbu.
Neurologické ochorenia môžu tieto základy otriasť. Prečo by Boh, ktorý vytvára takéto hrôzy, kedykoľvek na nás odpovedal? Pravdou je, že mnohé neurologické ochorenia zostávajú nevyliečiteľné. Je to jednoduchšie pre mnohých odmietnuť myšlienku Boha úplne. Aj keby bol Boh, ktorý to urobil, prečo by sme sa mali obťažovať božstvom, ktoré pre nás zrejme pre nás málo záleží?
Čierna diera neurologických chorôb
Neurologické ochorenie kladie osobitnú pozornosť na vekovú "otázku zla", ktorá po stáročia sužovala veriacich. Nie je to len utrpenie v zmysle bolesti alebo smrti. Zatiaľ čo smrť ponúka možný komfort novej duše, ktorá prechádza na lepšie miesto, neurologické ochorenie môže bezstarostne hrať so samotným pojmom duše. Mozgová choroba môže meniť osobnosti, niekoho niečo konať chladne, ukradnúť spomienky alebo naše schopnosti robiť tie veci, ktoré sme kedysi vynikali, napríklad vzťahom k tým, ktorých milujeme. Ak je niekto mozog pozmenený chorobou, v akom momente ich činnosť alebo osobnosť odrážajú svoju chorobu, a nie koho "skutočne sú?"
Aj v príbehu Jóba, keď dobrý človek čelil zničujúcej sérii božských katastrof, zostal Jób po celý čas. Ako by sa zmení zmysel príbehu, keby Job stratil svoju schopnosť? No, dokonca aj "Job"? Čo keby stratil časť mozgu, ktorá mu umožnila vyrovnať sa alebo pochopiť? Čo by potom znamenalo jeho utrpenie?
Nemôžem dúfať, že na tieto otázky odpoviem v jednom článku, alebo dokonca vôbec. Náboženstvo a duchovnosť je veľmi osobná záležitosť a každý nájde svoju vlastnú odpoveď.
Chcem len uznať, že ak neurologické ochorenie vo vás vyvolalo tieto otázky, nie ste sami.
Pre mňa, strata kúskov seba samých, rovnako ako strata nejakej ďalšej blízkej príbuznosti alebo priateľstva, robí jeden z nich uvažovať o tom, čo by mohlo byť trvalé a zmysluplnejšie. Pretože sa musím vyrovnať s neurologickými ochoreniami, musím premýšľať nad všetkým, čo môj mozog v súčasnosti dokáže. Čo je najdôležitejšie, už nie je "ja", ktoré je v mojej hlave, "ja", ktoré môžem brať kus po kúsku, kým moje telo nie je prázdnou škrupinou. Je tu iná "mňa", ktorá existuje v mysliach druhých, v ich spomienkach a v tom, ako som sa zmenil, ako môžu ísť o svoje životy.
Už som povedal, že "my sme mozog," a verím tomu. Ale tiež si myslím, že časť toho, kto sme, je aj v iných mozgoch. S tým, čo sa berie do úvahy, cítim, že môžem získať určitý pohľad aj na krutosti neurologických ochorení.
Neviem, že to ponúka pohodlie pre tých, ktorí trpia neurologickými ochoreniami buď sami alebo inými, ale ak vás to opisuje, prajem Vám najvýznamnejšie pohodlie, ktoré môžete nájsť, ale môžete to nájsť.
